Osobné je politické

Táto veta sa stala heslom druhej vlny feminizmu. Na prvý pohľad možno nepochopiteľná, najmä keď mnohí z nás majú stále pocit, že osobné by (predovšetkým v „aktivistickom“ živote) ani existovať nemalo.

Jej vysvetlenie je jednoduché – neexistujú dve sféry – jedna súkromná, dotýkajúca sa iba konkrétnej osoby, nášho správania k iným ľuďom, našich názorov na každodenné „apolitické“ starosti,  a nik iný by nemal právo zasahovať do tejto sféry. Druhá sféra je verejná, politická, aktivita v nej znamená vzdať sa osobnej, citovej účasti, často ospravedlniť formu našich vyjadrení a činov ich cieľom, účel by tu mal svätiť prostriedok. Osobná sféra bola (a stále čiastočne ostáva) zasvätená ženám, verejná sféra sa spája s mužmi.

Feministky a feministi druhej vlny prišli s názorom, že nielen rozdelenie sfér na ženskú a mužskú je nezmyselným a umelým, ale samotné delenie na sféry je chybné a neospravedlniteľné. Existuje iba jedna sféra. Z toho dôvodu, to čo sa deje napríklad v rodine, v partnerských, ale i priateľských, či vôbec medziľudských vzťahoch, nemôže ostať iba vecou ľudí zahrnutých v týchto vzťahoch. Jedným z príkladov, ktoré sa dokonca spomínajú aj na inštitucionálnej úrovni je rodinné násilie. Ešte stále u mnohých ľudí prevláda pocit, že násilie páchané napríklad na deťoch, či na jednom partnerovi druhým, je iba ich vlastnou záležitosťou, ktorú by si mali vyriešiť sami a nik iný nemá právo miešať sa do toho. S takýmto názorom sa spájajú často ešte absurdnejšie postrehy, ako rodič musí byť prísny (pri násilí na deťoch), zurčite si to zaslúžil/a (násilie na partnerovi). Násilie či iná forma útlaku v rodine je takto ospravedlňovaná  z titulu, že rodina je autonómny prvok, ktorého obsahom sú osobné vzťahy (a teda nie je predmetom ostatných, „nezainteresovaných“), a v ktorej vzťahoch tvorí základ prísne hierarchické usporiadanie (otec – hlava rodiny je viac ako matka je viac ako staršie dieťa je viac ako mladšie dieťa atď.)

Politický obsah osobných vzťahov ale v žiadnom prípade nemôžeme redukovať iba do rodiny. Písať články, prejavy na demonštrácie, či mať ústa plné hesiel o (napríklad) solidarite, vzájomnej pomoci, či spolupráci a v osobnom živote byť potom tým, kto sa správa bezohľadne, sebecky, či arogantne k blízkym, vzdialeným, či úplne neznámym ľuďom, podieľa sa na vytváraní hierarchie a autoritatívnych metód v „súkromných“ vzťahoch (napr. záujmový krúžok, či všeobecne skupina známych), na jednu stranu v „politickej“ aktivite vystupovať proti formám útlaku a diskriminácie (či už rasizmus, sexizmus, homofóbia apod.) a potom v súkromí v prítomností tých, koho sa to „netýka“ (alebo aj v prítomnosti priamo dotknutých) rozprávať vtipy s urážlivým obsahom a posilňovanie tragických stereotypov ospravedlňovať zmyslom pre humor a precitlivenosťou, to všetko môžeme zažívať asi všetci a každodenne. Osobný rozmer môže mať aj najmenšia urážlivá poznámka, alebo napríklad ohováranie a nie je dôvod prehliadať či bagatelizovať charakterové defekty kohokoľvek, len kvôli tomu, že tento človek je má napríklad „pracovný“, či „profesionálny“ potenciál. Heslo osobné je politické hovorí, že nestačí mať tie pravé, „korektné“ politické názory, pokiaľ je dotyčný alebo dotyčná emocionálna nula.

Do istej miery by sa toto heslo dalo i obrátiť, teda zároveň aj „politické je osobné“. To znamená najmä, že akákoľvek politická teória, či doktrína smerujúca k „lepšiemu zajtrajšku“ musí byť odvodená zo skutočných potrieb ľudí. Ďalej nám toto heslo povie, že i forma realizácie takejto teórie musí vychádzať z korektných medziľudských vzťahov, jednoducho ešte raz – účel nesvätí prostriedok. Nie je možné sa izolovať do „aktivistickej“ polohy a ignorovať napríklad konkrétne pôsobenie takejto činnosti na city iných ľudí.

Nie každý človek asi má schopnosť stať sa „apoštolom“ a naozaj neúnavne a neustále bojovať proti formám ľudského správania a myslenia, ktoré každodenne stretávame. Každý by však mal mať aspoň dosť vytrvalosti pokúsiť sa o to. No a úplným základom by ale určite malo byť aspoň dodržiavanie základných princípov, ktoré ako anarchista či anarchistka (aspoň „papierovo“) uznávam a hlásam. Participovať na vzorcoch správania, len z dôvodu, že sa v týchto vzorcoch pohybujú napríklad ľudia okolo mňa (a dôvodom môže byť často i akákoľvek absencia „korektnejšej“ výchovy a vôbec predstava o iných formách správania, prežívania a myslenia), na ktorých mi hoci aj veľmi záleží je však iba úbohý alibizmus. Osobné politickým naozaj je, a tože týmto vzorcom nepodľahnem ja je základom, aby im odolali ostatní.

Každé otvorené postavanie sa negatívnym spoločenským stereotypom (a to nemyslím, iba tzv. stereotypy „väčšiny“, často i snahy o správanie, ktoré by bolo protikladnou reakciou na spoločenské konvencie, končia horšie než pôvodné vzorce – príkladom môžu byť napríklad zvyky mnohých subkultúr) predstavuje krok smerom k revolúcii -  Revolúcii všedného dňa. Revolúcii, ktorá by mala byť nutnou predohrou, ako i aktuálnou súčasťou sociálnej revolúcie. Preto prvým krokom potom, ako si uvedomíme, že každá chvíľa nášho života predstavuje tú najdôležitejšiu politickú udalosť, by malo byť zbúrať bariéry pasivity, ktoré nám hovoria, že každý by si mal robiť čo chce a čo ma neobmedzuje, to sa ma netýka. Že politika je nevyhnutne dôležitou súčasťou nášho života, ale že politikou je všetko okolo nás.
   

 Maťo